Prvá písomná zmienka o našej obci pochádza z roku 1550. Nachádza sa na najstaršej mapke Horného Uhorska pri správe z prieskumu soľných prameňov pod Babou horou.
Na mapke je názov obce v tvare „Zbracslaua“. V daňových súpisoch sa naša obec prvýkrát spomína v roku 1567, uvádza sa, že nie je zdanená, pretože na tomto mieste surovom a hornatom s ťažkosťami odnedávna obnovujú stavby. V roku 1588 sa uvádza, že jej obyvatelia, patriaci k Oravskému hradu, si začali v posledných desaťročiach budovať svoje obydlia v hustých lesoch. Ešte neodvádzali panstvu nijaké dávky, ani nerobotovali. Zdanená bola v roku 1598. V roku 1599 bolo v dedine 6 domov. V nasledujúcich rokoch počet zdanených domov klesal.
V roku 1605 sa aj na Oravu rozšírilo povstanie Štefana Bočkaja, ktoré kruto zasiahlo do života obyvateľov Oravy, aj našej obce. Bočkajovi hajdúsi vyplienili takmer celú Oravu, medzi nimi i našu obec. Po skončení povstania bol v r. 1608 v Zubrohlave na zdanenie súci iba jeden dom. Stará dedina v Bučkách zanikla a osídlila sa na novom mieste, kde sa nachádza aj v súčasnosti. V roku 1609 mala obec už aj mlyn na jeden kameň, ale v novej dedine boli ešte len 4 domy.
V roku 1613 boli určené hranice našej obce s obcou Klin, v roku 1615 Juraj Turzo Zubrohlave pridelil hoľu v Babej hore, na ktorej zubrohlavský richtár Zubrický inak Drápala mohol pásť 300 kusov dobytka. Zodpovedal za poriadok na holi, za vyberanie a odovzdávanie hôľnych poplatkov.
V roku 1619 bolo v obci obsadených 8 sedliackych ralí a dve Šoltýske. Richtár Ján (Zubrický) bol povinný voziť pol fúry vína do panských krčiem, pol fúry soli do soľného skladu, alebo zaplatiť 10 zlatých namiesto vína a 7,5 zlatky namiesto dovozu soli. Pre panstvo dodával dve jarabice alebo platil 50 denárov, vyberal desiatok od šindľov pre Oravský hrad, ak nezimoval panskú kobylu platil 5 zlatých, za každú plť platil panstvu 50 denárov. Ročne dával panstvu 6 jarabíc, jedného zajaca a 3 líšky alebo jedného vlka, 24 pstruhov. Na ochranu panstva a krajiny bol povinný na svoje náklady vystrojiť vojaka. Otcami rodín boli: Kmeť, Lukáč, Spolník, Káňa (Kajm), Tomko, Diak (Deák), Siča, Medveď.
V roku 1624 bol richtárom starý Martin Zubrický a so synmi Adamom, Jakubom a Jánom obhospodarovali dve rale. Mali už aj dvoch sluhov. Novou povinnosťou Zubrohlavčanov bolo vypraviť z brehu rieky každý rok 24 pltí dreva, od ktorých platili panstvu 12 zlatých. V dedine žili obyvatelia s priezviskami: Diak, Čitka, Kajmek, Kmetikovci, Konik, Lukáčovci, Nemec, Nikol, Nuoška, Otiepka, Poliak, Picirad, na Sičovej rali žil jeho zať Štrbavý. V roku 1620 k nim pribudol Nemec.
V roku 1664 boli upravené hranice medzi Zubrohlavou a Bobrovom. Zubrohlavský chotár sa rozšíril o dve poľany, ktoré si už predtým Zubrohlavčania kúpili od Bobrovčanov.
V roku 1672 vzniklo povstanie Gašpara Piku, ktorý sa usadil v Námestove a verboval povstalcov v okolitých dedinách. S povstalcami obsadil Oravský hrad, ale zakrátko bolo povstanie potlačené a účastníci povstania (oravskí a liptovskí richtári) popravení hroznou smrťou na šibeniciach okolo Oravského zámku. 1. februára 1675 súdili povstalcov, ktorí sa pridali ku Gašparovi Pikovi, medzi nimi Zubrohlavčanov: Miša Kulašiaka, Jána Sobčjáka, Michala Justeniaka, Jána Vlčka, Juraja Majčiaka, Michala Bleskančika, Martina Bundarčíka, Mikuláša Jelitiaka, Jakuba Solibabčika, Martina a Juraja Zufčiakovcov, ktorí sa zapojili do rabovačiek.
V nasledujúcich rokoch sa na Orave striedali kurucké vojská s cisárskymi. Obyvatelia obcí žili pred nimi v neustálom strachu. Násilím si obe vojská vymáhali nocľah, stravu, krm pre kone, rabovali, znásilňovali a plienili. 4. októbra 1683, mesiac po bitke pri Viedni vtrhli na Oravu zadné voje poľského kráľa Jána Sobieskeho pod velením litovského hajtmana Kazimíra Sapiehu. Dobyli Oravský hrad, kuruckej posádke poodtínali hlavy a okolo hradu ich narazili na koly. Na celej Orave pálili, lúpili, vraždili. Čo neulúpili, to spálili. Na Orave vypálili 27 dedín, medzi nimi aj našu obec. Po porážke Turkov cisárske vojská znovu obsadili územie Slovenska. Obce však boli vyplienené, na jar 1685 nebolo čo siať.
Po povstaniach bolo zubrohlavské šoltýstvo na predaj. Bolo také biedne, že jeho majetok sotva stačil na každodennú obživu. Na Oravu prišiel ako správca turzovských majetkov Ján Draškovič. Novému zubrohlavskému richtárovi odložili platenie poplatkov na lepšie časy. Pravdepodobne v tom čase prišla do Zubrohlavy nová rodina Juraja Draškoviča, ktorý sa stal dedičným richtárom.
V roku 1688 bol vydaný nový urbár, nazvaný „Urbarium renovatum“. Pri každej obci sa uvádza dôvod zníženia poplatkov. Pri Zubrohlave sa uvádza: „Per depopulationem Lytvanicam“, čiže „pre vyľudnenie Litvanmi“.
V júni 1703 prekročil severné hranice Uhorska František II. Rákóczi a jeho kuruci opäť obsadili Oravu. Obyvatelia museli vo svojich domoch ubytovať kurucov. Kuruci dobyli Oravský hrad, cisárske vojsko vyviezli na hranicu so Sliezskom, ale v roku 1709 cisárske vojská hrad znovu obsadili. Po skončení povstania ostali obce napoly vyľudnené, okrem toho drsné podnebie a nové možnosti osídľovania južného územia oslobodeného od Turkov, spôsobovali úteky poddaných z Oravy.
Oravské panstvo presídlilo do našej obce ďalšie rodiny, ktoré tu žili v roku 1715 podľa súpisu urbarialistov (uvádza sa iba otec rodiny): richtár Juraj Draškovič a sedliaci: Belyňak, Bleskančik, Budičak, Cverňak, Černik, Gemelik, Horehladik, Jelitik, Klepak, Kováč, Kovalčík, Kozubek, Kravec, Kulaša, Kulašak, Kuňak, Lukáčik, Majka, Migra, Paulečik, Polačik, , Sisľak, Solibabčik, Strapčak, Šarzik, Švagerčik, Šteliňak, Šustačik, Tatarka, Valčak, Vilček, Zajac, Žufčiak. V dedine bolo 46 usadlostí (domov). Pre biedu a hlad ušlo mnoho rodín z tých, ktoré nedávno presídlilo na Oravu Oravské panstvo. Po utečencoch ostali opustené domy polia, utečenci so sebou brali len najnutnejšie veci. Zo Zubrohlavy ušli:
1. Andrej Sisľak, do dediny Albert pri Bude, 2. Matej Harmatik na Liptov a potom do Bihárskej župy, 3. Tomáš Harmatik taktiež, uvádza sa, že zomrel, 4. Ján Gemeljak ušiel do dediny Czina na okolí Pešti, 5. Ján Krastik do okolia Budy, 6. Ján Všenak tiež do okolia Budy 7. Andrej Steliniak do dediny Hunt neďaleko Pešti, 8. Matej Tuhančik do dediny Czina neďaleko Pešti, 9. Tomáš Omasta, 10. Michal Valčjak a 11. Matej Valčjak tamtiež, 12. Michal Jelitiak do dediny Huort neďaleko Pešti, s ním 13. Juraj Chudišak a 14. Michal Michalec, 15. Matej Ogarčik zomrel v Turčianskom sv. Martine, 16. Ján Pronk sa usadil v Liptovskej Mare, 17. Juraj Gemelik ušiel do dediny Huort neďaleko Pešti, 18. Ján Gemelik odišiel do okolia Bratislavy (Posony), 19. Andrej Gustinčik a 20. Matej Babuščik do Huort-u naďaleko Pešti, 21. Štefan Chrobák, 22. Mikuláš Kaviarik a 23.Juraj Gregorštik do dediny Czina v okolí Pešti, 24. Juraj Kubančík do mesta Koros. Spolu odišlo 24 rodín, polovica z usadlostí, obsadených v roku 1715. Do roku 1718 ušli ďalší: Ján Štelinak, Tomáš Poliačik, Michal Migra a Michal Kravec, ktorí nechali opustené domovy.
Koniec vojen a povstaní znamenal pre obyvateľov obcí spokojný život. V roku 1720 už na šoltýskych raliach žilo 11 osadníkov s priezviskami: Cverňak, Černik, Franzončik, Horehlad, Huroš (ík), Jedľa, Jelitiak, Kovalčík, Kubasák, Kulašša, Kuňak, Mešťan, Tomaštík, na sedliackych raliach: Bleskančik, Gustin, Klepak, Majka, Mešťančik, Migra, Sadolik, Šteliňak, Šustek, Tatarka, Všenačik, Zolibabčik.
Rozrastajúce sa rodiny oravská zem nedokázala uživiť. Už v roku 1728 Zubrohlavčania chodili na zárobky na juh: ako kupci s plátnom, alebo na sezónne práce v poľnohospodárstve. V Zubrohlave bolo 33 predavačov plátna, ktorí ho rozvážali na vozoch.
V roku 1739 bol v našich obciach mor, ale matriky sa nezachovali, preto nevieme, do akej miery postihol našu obec. V roku 1754 sa dovozom soli z Wieličky pri Krakove zaoberali Kazimír Butor, Juraj Vilčak, Juraj Kulaššak a Juraj Draškovič.
Najstaršia zachovaná matrika farnosti Námestovo, ku ktorej patrila aj naša obec, je matrika narodených od roku 1757. V tejto matrike sa nachádzajú zubrohlavské priezviská: Belončik, Bugajdik, Butor, Cverňak, Čkorčik, Fincur (Vincur), Ďadončik, Galčik, Gemelik, Homolčik, Hromadik, Huroš, Huroštik, Kazimier, Kitka, Kokoštik, Koval, Kubančik, Kurjak, Maloštik, Migrik, Nemeš, Oravin, Pajtaš, Sceliňak, Severčik, Skočik, Strapčák, Školak, Štjurek, Šustek, Šuvadik, Točarik, Tomaščik, Ťazandlak, Vilčak, Vitek, Zajačik, Zarubčik...
V roku 1770 tu žili rodiny: Bedlek, Bellončík, Bencúr, Bobek, Bolibruch, Brezik, Cicek, Cisarčik, Černik, Černušak, Červeňák, Čučka, Čurek, Dindik, Draškovič, Ferenc, Fincur, Genderský, Gustin, Heretík, Chovančík, Jadas, Janošák, Jantek, Jelitik, Kajďak, Kalfas, Kovalčík, Kotaľak, Kubančík, Kubasák, Kurjak, Majka, Malinčík, Mandík, Marešňák, Martinčík, Matigsura, Munk, Oráč, Palčík, Pikelčík, Polak, Polčak, Pomolčik, Portáš, Rigaľák, Skorčik, Šarzik, Šimec, Škrabák, Škuta, Špigut, Šturek, Šurinčik, Šutik, Šuvatak, Švacak, Tatarka, Tokarčík, Tomaštík, Valáč, Vilček, Vojak, Vorek, Vonšak, Vnučak, Vuňada, Zajac, Zigmaňak, Zgalbeňak.
V roku 1783 sa v Zubrohlave prvýkrát uvádza nová rastlina „nejaká repka, švábka nazývaná, ktorá sa rozmáha“. Rozmach plátenníctva od pestovania ľanu, po výrobu nití, tkania plátna, jeho bielenia a farbenia spôsobil, že aj v našej obci v roku 1788 postavil budovu mangľa Žid Jozef Kunst, ktorý konvertoval na katolícku vieru. Po jeho smrti v roku 1798 prešiel mangeľ do rúk Antona Kovalika a po ňom do rúk Jána Tomaštíka, ktorý mal svoje sklady tovaru dokonca Alexandrii v severnej Afrike. Zubrohlavčania Tomaštíkovci začiatkom XIX. storočia predávali plátno v Afrike v Alexandrii a Káhire, aj na brehoch dnešného Izraela, Hurošovci zas v Carihrade. V dedine bola aj farbiareň, ktorú Oravské panstvo v roku 1827 prenajalo Židovskému bratstvu pre vyučeného farbiara Samuela Spiegela. Táto doba plátenníctva sa nazýva zlatou dobou „aurea auetas“. Koncom 19. storočia však z bývalej farbiarne boli už iba ruiny, svedčiace o zlatej dobe plátenníctva.
Najbližšia pošta bola v Tvrdošíne až do roku 1873, keď bol v našej obci zriadený poštový úrad. Prvou poštárkou sa stala slečna Divéky z Podvlku, jej sestra Viktória učila v dievčenskej škole.
Povodne na Polhoranke spôsobovala voda z tajchov v Polhore, dvoch nádrží na zadržiavanie vody spod Babej hore. Keď sa nazbieral dostatok vody, z tajchov sa vypustila voda, po ktorej sa splavovali panské plte do Oravy. Voda spôsobovala škodu na poliach. Počas povodní v rokoch 1812, 1813, 1815 voda zobrala polovicu farskej záhrady, mosty, poškodila mnohé dediny, prudký víchor v roku 1812 vyvrátil kríž pri kostole. Za náhradu škôd Oravské panstvo odstúpilo našej obci les Pálenica do spoločného vlastníctva. Povodeň v roku 1958 zaplavila úrodu na hriadach, zobrala lavice, v roku 1970 podmyla základy mosta a v roku 1997 podmyla strednú podperu mosta a hrozilo jeho zrútenie.
V roku 1828 žili v našej obci rodiny s priezviskami: Babušak, Bedlek, Bellončík, Bencúr, Brandis, Brezik, Bugan, Cicek, Cverňak, Černik, Černušak, Draškovič, Drunek, Durdonik, Fedor, Fincur, Frančak, Frankovský, Galčik, Gočalak, Gontarčik, Gustin, Haluška, Harmatik, Heretik, Huroštík, Jadas, Janovjak, Janšík, Jelitik, Jucha, Kajďak, Kalfas, Kaňa, Koštialik, Kovalčík, Kovalský, Kubanik, Kubasák, Kubaštik, Kulašák, Kurjak, Líška, Majka, Mandik, Marciňak, Migrik, Mikolajčík, Nemeš, Olexik, Oravin, Ovsák, Pikelčík, Polák, Prozba, Serdeľak, Sirek, Skorčík, Snopčik, Sojak, Svatľak, Svrček, Steliňak, Školaň, Škuta,Šustek, Portáš, Rigaliak, Strapčak, Šarzik, Ševčik, Špigút, Šturek, Šubjak, Šurinčík, Šustek, Šutik, Tatarka, Tomaštík, Valáč, Valigura, Vilčak, Vunšak, Zajac, Zgalbeňak, židovské rodiny Stelz, Wix, Spiegel.
Po zániku poddanstva bol v roku 1850 prvýkrát zameraný zubrohlavský chotár. Mal výmeru 2764 katastrálnych jutár a 470 štvorcových siah. V roku 1865 došlo ku klasifikácii chotára, v roku 1867 bola podpísaná urbárska dohoda medzi obcou a Oravským komposesorátom o usporiadaní vlastníckych vzťahov. V roku 1871 boli vypracované prvé podrobné mapy nášho chotára a vlastnícke vzťahy boli zapísané do pozemkovej knihy. Chotár bol rozdrobený, tento stav si vyžiadal komasáciu, ktorá bola ukončená v roku 1891. V roku 1871 vznikol obvodný notársky úrad v Bobrove, prvým notárom sa stal Matej Tomaštík zo Zubrohlavy. V roku 1895 vznikli civilné matričné úrady v mieste farností. Prvým matrikárom v Zubrohlave bol Michal Bohucký, po ňom Vendelín Krššák.
O požiarnej ochrane v obci sú prvé zmienky v roku 1905, keď urbár kupoval pre hasičov „šlaufy a frakty“ v roku 1906 „hasičske trubky a signalky a sikačku Hydrofol“. Prví hasiči sú známi z roku 1913, náš hasičský spolok mal 37 členov: Karol Buglik, Ján Buc, Ján Blaškovič, Ján Černušák, Bertalan Chovanec, Ján Frančák, Štefan Frančák, Michal Galčík, Štefan Gonda, Anton Gerek, Štefan Gerek, Jozef Hic, Matej Hajdučík, Ľudovít Jevjak, Jozef Komperda, Ján Kurjak, Matej Kubasák, Ondrej Kovalčík, Karol Lušťoň, Jozef Lušťoň, Štefan Lušťoň, Anton Maloštík, Ján Romaňák, Ján Randiak, Jozef Šturek, Ján Šturek, Jozef Svetlák, Ján Šurinčík, Pavol Tomaštík, Ján Tomaštík, Ondrej Tropp, Štefan Ťažandlák, Karol Tomaštík, Vendelín Umlauf, Jozef Zelinský, Michal Žuffa. Keď v roku 1923 založil námestovský advokát Hugo Lasslauer, rodák zo Zubrohlavy Okresnú hasičskú jednotu, naši hasiči sa stali jej súčasťou. Hasičský spolok viedli: richtár Matej Hajdučík, Ján Iskerka, Gabriel Gerek, Peter Šturek, Pavol Bugeľ.
Mlyn bol v Zubrohlave od čias, keď sa naša obec presťahovala bližšie k rieke Polhoranke. Mlyn spravoval richtár, ktorý určoval mlynára a jeho povinnosti: chovať každý rok brava pre panstvo, alebo platiť poplatok, opravovať a udržiavať mlyn, vyberať poplatky za mletie, posielať robotníka na opravu panských budov. Po zrušení poddanstva prešiel mlyn do spoločného majetku obce a mlynára volilo valné zhromaždenie členov urbáru, ktoré mlynárovi stanovovalo nájomné podmienky. V roku 1932 urbárske spoločenstvo dalo do užívania nový, moderný mlyn. V roku 1956 bol znárodnený a postupne jeho prevádzka zanikla. Posledným mlynárom v zubrohlavskom mlyne bol Štefan Pjenčák mladší. Po roku 1990 bola budova rekonštruovaná a stala sa sídlom urbárskeho výboru.
Veľký zásah do života obce spôsobila prvá svetová vojna. Všetci práceschopní muži narukovali na bojiská, plátenníci aj gazdovia a všetka ťarcha ostala na pleciach žien, detí a nevládnych starcov. V prvej svetovej vojne padli Melicher Černušák, Ondrej Karol Tomaštík, (27 ročný), Vendelín Šturek (39), Matúš Kubasák (32), Ondrej Bugan (22), Ján Blaškovič. V druhej svetovej vojne prišli o život: Anna Vojčáková rod. Sroková (zabitá mínou pri bombardovaní), Jozef Papaj Kliňančík (zastrelený nemeckými vojakmi), Martin Pavlák, Jozef Hrubaľa a Katarína Tomaštíková (zomreli v dôsledku zranení pri bombardovaní obce), Ignác Černušák, Melicher Šťurek Kolár, Augustín Budzek, Michal Galčík. V bojoch o našu obec padlo v našom chotári 43 sovietskych vojakov. Po prechode frontu ostala obec vyrabovaná oboma vojskami, znásilnené ženy, spálené a poškodené domy a hospodárske budovy, vyhodené mosty cez rieku, strelami poškodený spoločný majetok urbáru, škola a fara s kostolom.
Po druhej svetovej vojne vznikla v obci súkromná tehelňa, ktorá bola v roku 1949 zoštátnená. Prácu tu našlo 32 robotníkov, tehelňa bola zrušená v roku 1986. Od roku 1950 boli roľníkom predpisované povinné dodávky poľnohospodárskych produktov na verejné zásobovanie, takzvané kontigenty. V našej obci sa konali zvody dobytka, kde privádzali dobytok aj roľníci z iných obcí.
Po druhej svetovej vojne začala výstavba v novej časti obce, v Klinci. Prvé domy si tu postavili lekár zo Slanice Karol Klinovský a Viliam Kolena, výrobca cementového tovaru. Neskôr pribudli kasárne pre pohraničiarov. Najväčší rozvoj výstavby rodinných domov nastal v sedemdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa v tejto časti postavilo najviac rodinných domov. V súčasnosti sa naša obec rozrástla do tvaru motýľa s roztvorenými krídlami, ktorého telo tvorí Zlatnicový potok.
V roku 1949 bola naša obec elektrifikovaná. V roku 1950 vzniklo prvé JRD (Jednotné roľnícke družstvo), ktoré sa v roku 1953 po požiari hospodárskych budov rozpadlo. Druhé JRD vzniklo v roku 1972, v roku 1973 vzniklo spoločné JRD s Bobrovom. Po politických zmenách v roku 1989 sa spoločné družstvo rozpadlo a 1. januára 1991 vzniklo samostatné poľnohospodárske družstvo v Zubrohlave. Jeho prvým predsedom sa stal Ing. Daniel Hajdučík.
V súčasnosti žijú v našej obci obyvatelia s priezviskami: Adamča, Adamčík, Antalec, Babinský, Bakala, Baláž, Balcierák, Banas, Bandík, Barčák, Benčík, Benko,Beňuš, Bjelak, Blahút, Blažek, Bolibruch, Borovják, Borovka, Brtko, Bryja, Buc, Budzeľ, Bugaj, Bugeľ, Burdiľák, Buška,Cader, Cetinkay, Cicek, Cigaňák, Comorek, Čajka, Čečotka, Černický, Černik, Černušak, Červeň, Čiernik, Čučka, Daňa, Dobierka, Dragoš, Drunek, Dulla, Ferletjak, Ferneza, Finik, Frančák, Frankovský, Galčík, Ganobjak, Garaj, Gašpierik, Gelsi, Gerek, Glonek, Gluštík, Gogoľák, Gora, Graňák, Grebáč, Grobarčík, Habina, Hajdučík, Hajduk, Hampel, Hančák, Harzallah, Hálka, Hellebrandt, Herdel, Herud, Hládek, Horenský, Horník, Hradský, Hrkeľ, Hrubizna, Huba, Hurák, Hušla, Chabada, Chajdiak, Chovanec, Chromjak, Chudiak, Iskerka, Ivan, Jackulík, Jagelka, Jagnešák, Jaňák, Jaroš, Jendrol, Jendrušák, Jevjak, Ježko, Jozefjak, Kabáň, Kainz, Kantorík, Kapraň, Kapusta, Karkoška, Kasman, Kašpar, Kázik, Kekelák, Klinovský, Kmeť, Kohutiar, Kojs, Kolena, Komperda, Koncový, Korčuška, Korman, Kosmeľ, Košťal, Košút, Kovaliček, Kozák, Kratoň, Krivánik, Kubasák, Kuboš, Kubuljak, Kucek, Kudják, Kupčík, Kurek, Kuriak, Kurjak, Kutlák, Kutlík, Kviatek, kysel, Labaj, Lešňovský, Lipničan, Lipovský, Lubas, Lučivňák, Lukačovský, Lušťoň, Macala, Majdulík, Majcher, Martinko, Martinovič, Masničák, Matejíček, Matis, Matuch, Mazurák, Meško, Meszáros, Miho, Michalák, Miškovič, Mokošák, Moravčík, Morawa, Mordel, Mošenko, Motyka, Môstka, Nabočik, Nagy, Náčin, Náhly, Nezník, Nodžák, Novák, Očkaják, Ondreják, Ondrík, Oselský, Palider, Palko, Papaj, Pavlák, Pilarčík, Pindiak, Pjenčák, Pluta, Plutinský, Podsklan, Precner, Prisenžňák, Priščák, Prozbík, Ptáčin, Raidl, Rambala, Randjak, Rapšík, Ratica, Regulík, Remeš, Remko, Rentka, Romaňák, Rusnák, Rýdzik, Seidlman, Serdel, Skurčák, Slačka, Snovák, Sobčák, Soľava, Somsedík, Sroka, Stahoň, Stoklasa, Suchý, Sunega, Svetlák, Svetlošák, Svitek, Šaradin, Šelian, Šimurda, Šlauk, Šturek, Šuhajda, Šurin, Šurinčík, Tarčák, Telelák, Tokarz, Tomaštík, Tomčík, Topor, Trnka, Tropp, Tylka, Ťažandlák, Ulrych, Úradník, Václav, Vikartovský, Vojtašák, Volf, Vorčák, vrobeľ, Vukovič, Vyšňan, Zboja, Zemančík, Žilka, Žuffa.